V knihe „vôľa nefunguje“autor píše o tom, prečo dosahovanie cieľov nie je ľahké, ak pracujete iba na sebe, bojujete so svojimi slabosťami a temperujete svoju postavu. Navrhuje rozšíriť pohľad na problém „seba a účelu“pridaním konceptu „prostredia, v ktorom pôsobíte“.
Benjamin Hardy vysvetľuje, že väčšina ľudí je odsúdená na neúspech alebo čiastočný úspech, ktorý nespĺňa ambície a nároky. Dôvodom je, že spomínaná väčšina uvažuje v duchu postojov z psychológie minulosti alebo predminulého storočia, kedy sa vedúca úloha pripisovala osobnostným vlastnostiam, osobnej vytrvalosti, práci na sebe, charaktere, nálade, vízii… Tento individualizmus, ktorý je vlastný západnému psychologickému mysleniu, vedie k temným odporúčaniam a knihám s názvami ako „Ako posilniť vôľu“, ktorých čitatelia nemajú žiadny konkrétny výsledok.
Autor navrhuje využiť prostredie, v ktorom sa ľudia nachádzajú, delegovať na neho povinnosti nátlaku pracovať, aby na to ľudia ani nemuseli myslieť (používa freudovský výraz „bezvedomie“). Hovorí o vytvorení stimulujúceho prostredia, v ktorom človek nemá na výber „môžem kopať, neviem kopať“, pretože také prostredie neznamená nečinnosť alebo pomalý pokrok.
Ide o to, že človek už viac nespolieha na osobné vlastnosti, ale stavia sa do takých podmienok, kde má právo alebo je úplne zbavený možnosti vyzařovať slabosť, lenivosť, nesústredenosť, nedá sa rozptyľovať vtipnými obrázkami, odkladať.
Vytvára sa také prostredie, medzi ktoré okrem iného patria:
- vysoké investície;
- sociálny tlak;
- novinka.
Vysoké investície sú, keď človek napríklad zaplatil vopred určitú službu a teraz mu nemôže chýbať povedzme webinár. Nikdy nezabudne, urobí si poznámku do kalendára, spustí alarm, nastaví pripomienku. Človek napríklad vie, že ak narazí na bezplatný materiál, potom leží celé mesiace bez dohľadu. A ak sa niekto chce rozvíjať, získavať nové zručnosti, riešiť problém a investovať doň pomocou osobných peňazí a času, považuje to za cenné a podľa toho sa bude usilovať dosiahnuť to, čo chce.
Sociálny tlak široko využíval napríklad Majakovskij. Keď uverejnil článok s názvom „Čo píšeš?“, Spomenul niekoľko diel, ktoré ešte nenapísal. Majakovskij mal veľa čitateľov, všetci dostali výtlačok novín s týmto článkom a videli, že čoskoro by sa od básnika mali očakávať také a také diela na takúto tému. Podľa toho tieto očakávania nedovolili autorovi relaxovať, odložiť veci na neskôr, dopriať si odpočinok a podobne, musel tvrdo pracovať, aby splnil očakávania a nebol označený ako nečinný rozhovor.
Ďalším príkladom spoločenského tlaku - keď spisovateľ Jurij Nikitin držal diétu, na svojej webovej stránke upozornil všetkých (má najnavštevovanejšiu stránku v ruskom jazyku venovanú sci-fi), že v ten a ten deň to bude tak vážiť, verejné stretnutie bolo naplánované na konkrétny dátum a čas, tí, ktorí si chcú vziať so sebou váhy. Na stránke sa vždy našli takí, ktorí radi strkali Nikitina do jeho chýb, mnohí z nich očakávali, že sa im za tak krátky čas nepodarí schudnúť a taký sociálny tlak (najmä zo strany neprajníkov) podnietil autora a nedovolil mu v noci utekať k chladničke.
Novosť sa tu chápe v tom zmysle, ako to vyjadril Napoleon Hill: „Dobrý chvenie často pomáha mozgu, ktorý atrofoval pod vplyvom návykov.“Napríklad človek pracuje a zarába zhruba toľko, koľko utráca. Chcem viac, ale lenivý. Ak taký človek opustí svoje obvyklé pracovisko, bude si musieť veľmi rýchlo hľadať nové, pretože nemá úspory, ale prichádzajú účty. Nová práca si bude vyžadovať úplné začlenenie do procesu, pretože nielen nová práca, ale aj tím, miesto výkonu práce, a to je nová trasa … Človek sa teda zapojí a pracuje (aspoň pre niektoré čas) lepší ako obvykle.
Morálka knihy spočíva v tom, že kráľa robí sprievod, a ak chcete dosiahnuť vysoké ciele, nedá sa to dosiahnuť na palivo osobných kvalít, musíte sa umiestniť v prostredí, kde nebudete mať na výber.
Nech to znie čo najviac proti presvedčeniu našej doby, že človek by mal mať vždy na výber.
