Psychoanalýza považuje chybné činy v dôsledku určitých motívov, zámerov. Osoba, ktorá má skryté túžby, je pod jej vplyvom ustanovená alebo opísaná, čo sa týka týchto činov ako niečoho náhodného. Psychoanalýza však takéto nehody odmieta a dokazuje, že motívy sú základným dôkazom potrebným na stanovenie diagnózy.
Chybné konanie sme považovali za samozrejmý prejav určitého zámeru, túžby. Na príklade rezervácií a slip-upov ukazuje človek skryté motívy konania. Keď sa povie opak toho, čo treba povedať, chyba dokazuje opačné želania hovoriaceho. Existujú výhrady, ktoré vyjadrujú nie úplné popretie, ale čiastočné. Napríklad: nie naklonený alebo neschopný. Osoba nie je naklonená / nedokáže nič vyhodnotiť. „Nie je naklonený“- schopný, ale nie motivovaný a „neschopný“- nie je schopný vykonať akciu. Zdá sa, že tieto slová sú si významovo podobné, ale pri analýze chápeme, že sú takmer opačné.
Existujú výhrady, ktoré tvrdeniu dodávajú ďalší význam. Napríklad: „Chcem koláč a ten čokoládový koláč a tiež kávu so smotanou a chrumkavú bagetu, kúpim všetko! Ak môj manžel zaplatí …“Žena pridala tri slová, ktoré majú skrytý význam, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou má manžel kontroluje peniaze v rodine. Pre psychoanalytika je to prvá a podstatná stopa.
Aké sú však tieto zámery, ktoré vedú k chybným činom? Z podrobného hľadiska je možné ich rozdeliť do dvoch skupín: psychofyziologické a vedomé. Psychofyziologické - sú to motívy spojené s chorobami duševnej a fyziologickej povahy, ktoré môžu nejakým spôsobom ovplyvňovať myslenie. Vedomé - to sú motívy spojené s túžbami, túžbami, ktoré sa chaoticky rodia v našom vedomí, rýchlo sa rozsvietia a zhasnú. Niekedy niečo nechceme a slová túto túžbu odrážajú najlepšie. Rodič, ktorý by mohol ísť po pracovnom dni domov, sedí na školskej schôdzi a odpovedá na všetky otázky učiteľa tak, že takmer v každej vete hovorí, že „dieťa doma je úplne iné“. A slovo „dom“používa častejšie, ako je potrebné.
Na identifikáciu typu motívu stačí znova požiadať pacienta o chybu. Ak sa opraví a povie, čo mal na mysli, potom psychoanalytik pochopí postranný úmysel. Ak nedokáže vysvetliť dôvod chybného konania, potom má zámer psychofyziologický charakter.
Interpretácia chybných činov pomôže hypotéze, ktorú si psychoanalytik vytvorí pred alebo po chybnom pôsobení. Niektoré kroky vedú k chybe, ktorá potvrdzuje hypotézu. Keď sa pacientka dopustí chybného činu, psychoanalytik predpokladá, aký je jej motív; vypracúva otázky, ktoré tento predpoklad potvrdia. A vo väčšine prípadov lekár zistí motív, ktorý v tom okamihu viedol klientovu myseľ. Hlavnou vecou je všimnúť si chybu a sústrediť sa na ňu včas nielen pre lekára, ale aj pre pacienta.
