Slovo „pokánie“je podobné slovu „pokánie“, ktoré sa používa v cirkvi. Rozdiel je v tom, že pokánie je proces vnútorného prehodnocovania, ktoré sa odohráva v človeku, zatiaľ čo pokánie je príbehom o nesprávnych činoch človeka.
Pokánie je uvedomenie si svojich činov ako nesprávnych a neprijateľných. Každý človek má vo svojej duši určitú hranicu, ktorú sa snaží neprekračovať, aby nebol vo svojich očiach „mimo zákona“. Pre jedného je udieranie do človeka úplne bežné, pre iného je dokonca potom zvýšenie hlasu na druhého dôvodom na výčitky svedomia.
Vnútorná morálka je veľmi individuálny pojem.
Môžu sa však tiež zmeniť hranice prípustnosti. Keď sa človek presvedčí, že jeho vnútorné normy nie sú správne, môže to vynútiť zmenu v celom hodnotovom systéme. V takýchto podmienkach je človek zvyčajne vystavený zvratom osudu, napríklad keď sa ocitne v rovnakej situácii ako osoba, ktorú urazil. A to ho núti vážne premýšľať o svojich vnútorných hraniciach.
Najcitlivejší ľudia sú tí, ktorí sami veľa utrpeli, ak nájdu silu nesústrediť sa len na seba. Takíto ľudia majú veľmi silné vnútorné morálne cítenie a svoje vlastné normy pre verejnú morálku si sami pridávajú, čím hlboko trpeli. Napríklad, ak si niekto z rodiny neplní svoje povinnosti, taký človek sa nikdy nebude pýtať: „Prečo si neplnil?“Nakoniec, táto otázka v skutočnosti nie je žiadosťou o informácie, ale skrytým tlakom na človeka. Ľudia so zvýšeným morálnym cítením sa ho nikdy nebudú pýtať. Skôr vám iba zdržanlivo pripomenú potrebu vykonať túto alebo tú akciu.
Dôvodom posunu morálnych hraníc sú niekedy situácie občianskej zodpovednosti za konanie. Častejšie, bohužiaľ, kriminálnik. A potom si človek zrazu uvedomí, koľko mu ešte zostalo, odsťahoval sa od ľudí kvôli tomu alebo tomu skutku. Človek sa stavia mimo pravidlá iných ľudí, čím ich sám sebe odcudzuje. Môže to byť sprevádzané pocitom určitej zvolenosti, ako je to v prípade Zločinu a trestu, ale táto situácia sa časom stáva mimoriadne nepríjemnou a človek sa snaží o zmierenie, zjednotenie s ostatnými prostredníctvom pokánia, a to aj za cenu trestu. Presne to sa stalo hrdinovi Dostojevského.
V takom prípade, ako je napríklad súd, sa veľmi cení aj úprimné pokánie, ktoré sa zohľadňuje pri vynesení rozsudku práve preto, že to znamená zmenu človeka. To znamená, že sa zdá neprijateľné, aby človek žil tak ako predtým.
Je lepšie poučiť sa z chýb druhých a čo najčastejšie merať svoj vnútorný morálny zmysel so sociálnymi normami tak, aby vám bola spoločnosť pohodlná.
