Ako pochopiť svoje dieťa? Čo ak nemôžete prijať niektoré z jeho funkcií? Ako sa s tym vyrovnat
Prečo musíte prijať svoje dieťa.
Každý rodič skôr či neskôr dostane otázku, prečo sa jeho dieťa správa tak či onak. Niekedy sa dieťa (najmä v dospievaní) správa presne tak, ako sa nám nepáči najviac, a môže byť veľmi ťažké dosiahnuť v týchto prípadoch vzájomné porozumenie.
Aby sme odpovedali na tieto otázky, navrhujeme pozrieť sa na vzťahy s deťmi z hľadiska prijatia.
Čo je prijatie a aká je jeho hodnota z hľadiska vzťahov s deťmi?
Prijatie je prístup aj štýl správania. Prijať iného človeka takého, aký je, znamená vnímať ho v celej jeho jedinečnosti a originalite, bez toho, aby sme sa v ňom snažili meniť čokoľvek, čo sa nám nepáči. Často sa stáva, že určitý človek v nás napriek svojim nedostatkom vzbudzuje sympatie. S takýmito ľuďmi spravidla rozvíjame vzájomné porozumenie.
Pravdepodobnejšie však je, že prijatie nie je ani sympatia, ale to, že umožníme inej osobe byť takou, aká bola stvorená. Ide o uznanie jeho práva byť jedinečným, mať svoje vlastné presvedčenie (odlišné od nášho) a samozrejme umožniť mu robiť chyby a ísť si svojou životnou cestou.
Každý človek chce byť prijatý taký, aký je, bez ohľadu na to, či je to dieťa alebo dospelý. Pre dieťa je to však oveľa dôležitejšie, pretože sa formuje jeho svetonázor a postoj k sebe a k ostatným.
Prijatie je jedným z najdôležitejších aspektov komunikácie. Často sa nám niečo nepáči na iných a sme pripravení ich prerobiť a zmeniť tak, aby vyhovovali našim očakávaniam. Najväčšie „pokušenie“vyvstáva vo vzťahu k našim príbuzným a priateľom, najmä vo vzťahu k našim deťom.
Jedným z hlavných cieľov rodičov je vzdelávať dieťa, to znamená meniť to, čo v ňom je, tým, čo považujeme za potrebné. A je to vždy to, čo považujeme za potrebné, je to, čo dieťa v skutočnosti potrebuje, aby mohlo vyrásť, určiť si svoje miesto v spoločnosti a aby bolo šťastné? Napĺňame vždy jednu z najdôležitejších potrieb dieťaťa - potrebu prijatia?
Pred nami, drahí rodičia, sa vždy vynára otázka, ako dieťa vychovávať (teda vštepovať potrebné myšlienky, vlastnosti a normy správania, meniť ho), pričom treba uznať jeho najdôležitejšie potreby. A niekedy je to veľmi ťažké. Na jednej strane láska a prijatie dieťaťa také, aké je, a čokoľvek robí, a na druhej strane je nemenná úloha výchovy - formovať osobnosť nie tak či tak, ale tak, aby to bolo plnohodnotné člen spoločnosti, správne a primerane prispôsobený prostrediu.prostredie a realizáciu jeho potenciálu.
Pre pochopenie tejto situácie je potrebné vyzdvihnúť tú dôležitejšiu, bez ohľadu na to, aké ťažké je to urobiť.
Podľa nášho názoru dôležitosť prijatia prevyšuje dôležitosť formovania potrebných vlastností a noriem správania. Prijatie je základnou ľudskou potrebou a dokonca skôr určuje, nie to, čo človek môže dosiahnuť pomocou určitých vlastností, ale schopnosť meniť a rozvíjať rôzne vlastnosti v sebe samom. Ak by ma totiž v detstve ktokoľvek prijal, mám oveľa väčšie šance na realizáciu v tomto živote, nie som tak prísne spojený s určitými formami správania.
Uveďme príklad. Ak budem vychovávaný iba ako tvrdý človek, potom možno dosiahnem veľké úspechy v podnikaní, pretože v tejto oblasti je často nevyhnutný nekompromisný prístup. A ak ma niekto prijme (vo všetkých mojich prejavoch), dokážem byť tvrdý aj vyhovujúci v závislosti od toho, čo je v danej situácii vhodné. To znamená, že budem mať ešte jeden stupeň slobody. A to je veľmi dôležité, pretože to ďalej zvyšuje moje šance na úspech.
Podľa nášho názoru je možné spojiť tieto dve protikladné úlohy, ktoré sme na začiatku samozrejme podmienečne definovali ako „Adopcia“a „Vzdelávanie“. Alebo dokonca nie spojenie, ale skôr zmierenie.
Zmierenie je možné, keď sa pri prijímaní dieťaťa uprednostňujú iné úlohy. Vtedy sa vytvorí najpriaznivejšia situácia, ktorá zabezpečí vývoj dieťaťa.
V tomto prípade rodičia pôsobia ako záhradník, ktorý sa starostlivo stará o ich záhradu a kvety, usmerňuje ich rast správnym smerom daným prírodou, niekedy ich dokonca strihá, čo im umožňuje odhaliť ich jedinečnú jedinečnosť a krásu. A tu je jedna vec veľmi dôležitá. Tento záhradník umožňuje, aby z ružového kríka vyrástol ružový ker, než aby sa ho snažil premeniť na Bush z čiernych ríbezlí. Záhradník dosahuje vynikajúce výsledky, ak rešpektuje právo ružového kríka byť jedinečný a kráčať jeho prirodzenou cestou vývoja.
S týmto prístupom sa odhaľuje jedinečnosť, ktorú dieťa pôvodne nosí, doplnená snahou rodičov a prináša úžasné výsledky.
Bohužiaľ to však neplatí vždy. Čo sa stane, ak zmeníte dieťa a ignorujete jeho potrebu prijatia? To znamená, že ak je pestovanie potrebných charakterových vlastností pred prijatím?
V takom prípade sa nevyhnutne dostaneme do situácie, keď začneme u dieťaťa meniť to, čo sa nám osobne nepáči. Nazvime také výchovné vzdelávanie z hľadiska nespokojnosti, teda také výchovy, ktorých zdrojom je to, čo sa nám na sebe alebo na ľuďoch páči alebo nepáči.
Napríklad nemáte radi skromnosť. No to vás znervózňuje a otravuje. Ste bojujúci človek a ste zvyknutí dosiahnuť v živote všetko. V sebe a vo svojom okolí milujete vlastnosti, ako je dôvera, asertivita, odvaha pri rozhodovaní, a nemáte radi opačné vlastnosti (neistota, plachosť atď.). Keď máte dieťa, prirodzene v ňom začnete v rámci výchovy „podrezávať“tieto povahové vlastnosti, ako je plachosť a hanblivosť. Teraz si všimnite jeden rozdiel. Je to veľmi dôležité. Môžete vychovávať a vštepovať dieťaťu sebadôveru a asertivitu, alebo ho môžete „odstaviť“od plachosti, relatívne povedané, pokarhať a potrestať, keď preukáže túto vlastnosť.
Prvým je výchova, v ktorej je uspokojená potreba dieťaťa prijať, a druhým je práve konanie z hľadiska nespokojnosti. Aký je výsledok? Ak neprijmete v sebe žiadnu kvalitu, nebudete ju akceptovať ani vo svojom dieťati. Relatívne povedané, ak nemáte radi hrubosť, potom to vo svojom dieťati nebudete tolerovať. Ale tým, že túto vlastnosť u dieťaťa neprijímate a bojujete s ňou, dieťa na ňu napravíte. A keďže ste dieťa upreli na túto vlastnosť, potom to niekedy začne prejavovať práve on.
Čo sa stane? Stane sa presne tým, čo nemilujete a neakceptujete. Takže zo silných rodičov so silnou vôľou často vyrastajú deti so slabou vôľou. A tu je opäť kľúčové prijatie.
Teraz sa pozrime, aké výsledky dosiahneme pri výchove dieťaťa z miesta nespokojnosti.
Tu sú tri hlavné reakcie na tieto vplyvy.
1. Ochrana (dieťa sa bráni, obmedzuje citový kontakt a ide buď do seba, alebo do niektorých svojich vlastných záujmov).
2. Napriek tomu urobím opak.
3. Budem poslúchať (najmä ak sú rodičia autoritárski).
Takéto reakcie vznikajú v dôsledku skutočnosti, že konanie z miesta nespokojnosti narúša pôvodnú slobodu dieťaťa (deti, najmä do 10 rokov, koniec koncov dokonale cítia, či ten či onen čin vychádza z prijatia alebo z hľadiska nespokojnosť). Konanie z dôvodu nespokojnosti zasahuje do práva dieťaťa na jedinečnosť, byť sama sebou.
A samozrejme reakcie na takúto výchovu nemôžu byť produktívne.
Mimochodom, podľa nich je veľmi ľahké určiť, od ktorého bodu pôsobíme.
Ak dôsledne sledujeme túto logiku, vidíme, že prekážkou bezpodmienečného prijatia je to, čo my sami v sebe a v iných neprijímame.
A tu nemôžete robiť bez introspekcie. Koniec koncov, bez toho, aby som si uvedomil, že nemilujem a neprijímam sám seba a vo svete, je ťažké sledovať, kedy konáme z hľadiska prijatia a kedy z hľadiska nespokojnosti.
Ako teda môžete prijať svoje dieťa?
Vyskúšajme jedno cvičenie. Bude to vyžadovať pozorovanie a úprimnosť.
Pomysli na 7-12 ľudí z tvojho vnútorného kruhu. Na čistý list papiera napíš: „Nemám rád ľudí okolo seba a seba ….“.
Teraz si sadnite do pokojnej atmosféry, relaxujte, vezmite si plachtu a odpovedzte na túto otázku. Odpoveďou môže byť dokonca celý zoznam. Skúste si skutočne spomenúť a pochopiť to hlavné, čo v sebe a v iných neprijímate.
Toto cvičenie je vhodné robiť nie mentálne, ale v skutočnosti. Teraz sa pozrite na svoj zoznam. Predpokladajme, že má vlastnosti, ako je nezáväznosť, plachosť atď. Je na vašom zozname niečo, čo vo svojom dieťati neprijímate? Hnevá vás to, keď to vnímate ako prejavy napríklad hanblivosti alebo nezáväznosti?
Ak sa to stane, potom asi musíte oddeliť svoje sťažnosti a to, čo sa vám nepáči na ostatných a na sebe, od toho, ako vychovávate svoje dieťa. Alebo dokonca nie oddelené (koniec koncov, takéto vlastnosti môžu byť v skutočnosti nežiaduce), ale skôr oddeliť to, čo sa vám nepáči, a aké by malo byť vaše dieťa. Relatívne povedané, ak pochopíte, že skromnosť je pre vás neprijateľnou vlastnosťou (a v skutočnosti to môže byť veľmi potrebné a užitočné), potom už svojmu dieťaťu umožníte, aby bolo asertívne a skromné. Samotné porozumenie vám pomôže priblížiť sa a nájsť vzájomné porozumenie.
Ale to nie je všetko. V živote môžu nastať situácie, keď si všimnete, že sa správate starým spôsobom. Napríklad si všimnete, že vás stále otravujú určité prejavy vášho dieťaťa a stále ich chcete tak či onak „odstrániť“. Čo robiť potom?
Nemôže tu byť žiadne konkrétne odporúčanie. U každého je všetko inak. Pravdepodobne tu budete musieť premýšľať o tom, prečo sa vám nepáči ten alebo onen prejav (môžete sa obrátiť na špecialistu) alebo len pozorne sledovať, čo momentálne prežívate.
Keď zistíte, že ste takmer pripravení začať s prestavbou dieťaťa od momentu nespokojnosti, máte príležitosť zastaviť sa, lapať po dychu a robiť niečo iné. Ak niekoľkokrát zmeníte svoje vonkajšie správanie, potom odíde návyk vychovávať od nespokojnosti, ktorý sa stane kľúčom k rozvoju a upevneniu vrúcnych a úprimných vzťahov.
Veľa šťastia, drahí rodičia!
Psychológ Prokofiev A. V.
