Neustály výkrik rodičov na dieťa zanecháva nezmazateľnú stopu v celom jeho budúcom živote. Aj keď sa v pamäti vymažú negatívne momenty z raného detstva, podobné správanie sa bude prejavovať aj u ostatných na podvedomej úrovni. Deti, ktoré zažívajú neustálu agresiu rodičov, vyrastajú buď kruté, alebo so slabou vôľou.
Zvyšovanie hlasu v komunikácii, či už s dospelým alebo s dieťaťom, nie je možné. Naopak, psychológovia považujú túto skutočnosť za indikátor slabosti. To znamená, nájsť rozumné východisko z tejto kurióznej situácie a robiť presvedčivé argumenty je oveľa ťažšie ako len kričať, čím sa zbavíte nahromadených negatívnych emócií. Dospelí si často nemôžu také správanie v práci dovoliť a doma sa vlámať do vlastného dieťaťa kvôli malichernému žartu. Neodpovie. Prijatá dávka negativity v službe si zároveň našla východisko. Len ťažko sa to stalo ľahším.
Čo by malo dieťa robiť s touto negativitou?
Nie nadarmo sa hovorí, že deti sú kópiou svojich rodičov. Nevedomky presne kopírujú správanie dospelých. Nie je vôbec potrebné, aby dieťa nasmerovalo svoj hnev na páchateľa - dospelého. Skôr urobí asi to isté, čo oni: nájde si niekoho iného. A čoskoro si už môžete všimnúť, že odrastené dieťa sa správa rovnako so svojím mladším bratom alebo sestrou, so svojimi rovesníkmi. Je ale možné, že agresia matky alebo otca reaguje „rovnakou mincou“. Agresia plodí agresiu. Po vytvorení takého správania v rodine potom rodičia pokrčia plecami a povedia, že dieťa nechápe inak. Čo by však malo robiť dieťa, ak nevie, ako to vyzerá „inak“.
Výsledok situácie, keď rodičia neustále hlasne „hovoria“so svojím dieťaťom, môže byť iný. Mäkká zasnená povaha sa v jej svete jednoducho uzavrie, pretože ho aj tak nikto nepočuje ani nechápe. Niekedy sa deti, na ktoré sa kričí, skutočne cítia vinné za všetky problémy na svete. V budúcnosti bude pre dieťa ťažké presadiť sa v dospelosti kvôli komplexu menejcennosti, ktorý v ňom vyrastal od detstva. Aj keď výkrik nemožno nazvať metódou vzdelávania.
Je možné vychovávať dieťa bez kriku
Výchovný proces nie je jednorazovým moralizovaním zo strany rodičov, ktoré sa dieťa musí navždy naučiť. Toto je tvrdá práca a predovšetkým na vás samotných, uvedomujúcich si, že ste príkladom. Mnoho rodičov si uvedomuje, že na dieťa nemôžu kričať, ale nedokážu zvládnuť svoje vlastné podráždenie. Ak nie je v rodine zvykom neustále kričať a navzájom sa urážať, ale z dôvodu vážnej chyby dieťaťa na neho stále kričali, musíme sa pokúsiť situáciu čo najskôr napraviť.
Po skutku sa netreba dlho hnevať na dieťa, nebaviť sa s ním. Pravdepodobne sa už zľakol toho kriku a uvedomil si, že urobil niečo zle. Následný pokojný rozhovor s dieťaťom pomôže vyvodiť správne závery, že mama i otec ho aj tak milujú a len sa o neho bojí. Potom plač rodičov nebude mať vážne následky, ale situácia sa bude dlho pamätať.
Ak je v rodine zvýšený tón, je ťažké ho pripísať výchovným momentom. Pôsobí deštruktívne na nestabilnú psychiku dieťaťa.
