V modernej psychológii je zvykom chápať „vedomie“ako taký spôsob odrážania objektívnej reality v ľudskej psychike, v ktorom skúsenosť spoločensko-historickej praxe ľudstva slúži ako spájajúci sprostredkovaný článok.
Inštrukcie
Krok 1
Vedomie je najvyššou formou psychiky a podľa Karla Marxa „výsledkom spoločensko-historických podmienok pre formovanie človeka v pracovnej činnosti, s neustálou komunikáciou s ostatnými ľuďmi“, t.j. „Verejný produkt“.
Krok 2
Spôsobom existencie vedomia, ako je zrejmé z významu slova, sú vedomosti, ktorých súčasťou sú také kognitívne procesy, ako sú:
- senzácia;
- vnímanie;
- Pamäť;
- predstavivosť;
- premýšľanie.
Krok 3
Ďalšou zložkou vedomia je sebauvedomenie, schopnosť rozlišovať medzi subjektom a objektom. Sebapoznanie, ktoré je vlastné človeku, patrí do rovnakej kategórie.
Krok 4
Vedomie je podľa Karla Marxa nemožné bez vedomia cieľov akejkoľvek činnosti a nemožnosť vykonávať činnosti stanovujúce ciele sa javí ako porušenie vedomia.
Krok 5
Za poslednú zložku vedomia sa považujú ľudské emócie, prejavujúce sa pri hodnotení sociálnych aj medziľudských vzťahov. Porucha emočnej sféry (nenávisť k človeku, ktorý bol v minulosti milovaný) môže slúžiť ako indikátor poškodenia vedomia.
Krok 6
Ostatné školy ponúkajú svoje vlastné koncepty kategórie vedomia, zbiehajúce sa v hodnotení vedomia ako procesu reflexie reality orgánmi vnímania a implementácie jeho zložiek (vnemov, reprezentácií a pocitov) na úrovni apercepcie, ale ďalej sa rozchádzajú:
- štrukturalisti - vyvodzujú podstatu vedomia zo samotného vedomia, snažia sa vyzdvihnúť základné prvky, ale čelia problému počiatočnej polohy nositeľa vedomia už na úrovni definície;
- funkcionalisti - pokúsili sa považovať vedomie za biologickú funkciu organizmu a prišli k záveru o neexistencii, „fikcii“vedomia (W. James);
- Gestalt psychodológia - považuje vedomie za výsledok zložitých premien podľa zákonov Gestaltu, nedokáže však vysvetliť samostatnú činnosť vedomia (K. Levin);
- prístup k činnosti - neoddeľuje vedomie a činnosť, pretože nemôže oddeliť výsledky (zručnosti, stavy atď.) od nevyhnutných predpokladov (ciele, motívy);
- psychoanalýza - považuje vedomie za produkt nevedomia a vytláča protichodné prvky do oblasti vedomia;
- humanistická psychológia - nemohla vytvoriť koherentný koncept vedomia („Vedomie je to, čo nie je, a nie je to, čo je“- J.-P. Sartre);
- kognitívna psychológia - považuje vedomie za súčasť logiky kognitívneho procesu bez zahrnutia tejto kategórie do konkrétnych schém kognitívnych procesov;
- kultúrno-historická psychológia - definuje vedomie ako hlavnú podmienku a prostriedok na zvládnutie samého seba, pričom predpokladá, že myslenie a afekt sú súčasťou ľudského vedomia (L. S. Vygotsky).
