Prvýkrát úzkosť z rozhovoru so sebou samým vzniká v detstve, keď sa dieťa stane schopným monitorovať a riadiť vnútorné psychické procesy. S pribúdajúcim vekom tomu človek prestáva venovať pozornosť, ale samomluva pokračuje celý život.
Vnútorná reč, alebo samohovor, je dialóg medzi zložkami duševných procesov. Ľudská psychika je heterogénna. Podľa Z. Freuda sa skladá z Ega (všetko, čo si človek uvedomí a pochopí), Id (všetko, čo je zakázané, je vytlačené z vedomia a nie je realizované) a Super-Ega (vedomé a nevedomé procesy, ktoré reprezentujú svedomie, normy a pravidlá správania).
Počnúc narodením sa u malého človeka vďaka získaným vedomostiam rozvíja vedomie. Niektoré informácie sú z dôvodu kultúrnych obmedzení spoločnosti vytlačené do nevedomia. Kontakt s týmito informáciami je ťažký, ale je možný pomocou fantázií.
V skutočnosti je rozhovor so sebou vnútorný dialóg vedomia s nevedomím. Takéto rozhovory prispievajú k nepretržitému procesu vývoja človeka: hranice vedomia sa rozširujú hľadaním foriem uspokojenia zakázaných túžob. Prítomnosť pevných hraníc medzi týmito štruktúrami a v dôsledku toho absencia vnútornej reči brzdia vývoj človeka a absencia týchto hraníc spôsobuje, že je človek psychicky chorý, nedokáže ovládať svoje túžby a pudy.
Pri formovaní štruktúry Super-Ega sa od dieťaťa vyžaduje, aby dodržiavalo normy a pravidlá prijaté v spoločnosti, v rodine, v konkrétnom tíme. Jeho základy tvoria rodičia. Dieťa meria svoje kroky na základe ich požiadaviek: Ako by v tejto situácii konal otec? Čo by na to povedala mama? Ako by to vnímal môj starší brat? Postupne sa rodičovské postavy ideálne pre dieťa stávajú vnútornými objektmi, ich požiadavky a nariadenia sa stávajú požiadavkami človeka na neho samého.
Self-talk je neustály dialóg, dohody medzi tromi štruktúrami psychiky: Ego, Id a Super-Ego. Dospelý človek si často ani nevšimne, ako tento rozhovor prebieha, ale v zložitých životných situáciách si všíma vnútorné rozhovory, ktoré v ňom vypuknú, čo mu niekedy pomôže urobiť správne rozhodnutie.
