Je dokonca ťažké si predstaviť, koľko traumy v sebe skutočne nesieme, koľko nevyplakaných sĺz, zdržanlivých slov a krikov v sebe nesieme. Koľko bolesti, zášti, zatrpknutosti a ešte oveľa viac so sebou držíme roky, aké ťažké bremeno nesieme na svojich pleciach po celý život, neodvážime sa ho odhodiť a narovnať. A s tým všetkým sa môžete vyrovnať viac ako jeden deň a rok, ale vždy existuje nádej, že dokážete odstrániť väčšinu duševných odpadkov, očistiť sa od nepotrebných vecí a oslobodiť sa, dať miesto novým pocitom, novým emóciám, novým vnemy.
Moji rodičia sa rozviedli, keď som mal 10 rokov. Pamätám si, že potom som z toho necítil nijaké zvláštne emócie. Túto správu som prijal veľmi pokojne, bolo mi trochu ľúto mojej matky, keď mi so slzami v očiach povedala, že môj otec už nebude žiť s nami. A potom som sa zo všetkých svojich dievčenských síl snažil pomôcť svojej matke. Keďže veľa pracovala na smeny, prevzal som zodpovednosť za všetko: za moju malú sestru, za štúdium, za nakupovanie a uplatnenie kupónov (spomeňte si na 90. roky …), za poriadok v dome som vo všeobecnosti bol sám veľmi veľa na sebe viselo a nieslo toto ťažké bremeno mnoho rokov. Na otca sa nikdy nehnevalo ani nehnevalo, vyrastal som ako všetci ostatní a všetko bolo so mnou v zásade v poriadku. Téma rozvodu mi nikdy neprišla na myseľ, zdalo sa mi, že v tejto situácii nie je nič tragické. Aj v dospelosti som niekoho rozvod považoval za samozrejmosť a nechápal som, či sa to prezentuje ako nejaká tragédia.
Dnes som si precvičil jednu z techník, s pomocou kolegu sme sa dopracovali k téme, ktorá v žiadnom prípade nesúvisí s rozvodom, do tejto techniky boli zapojené všetky sféry a úrovne: myšlienky, pocity a emócie, vnemy v tele. V jednom okamihu sa objavila bolesť v pravej ruke, začali ju odstraňovať, náhle sa presunula vyššie po ruke k ramenu a zastavila sa tam. Nahliadnutím do tejto bolesti som si zrazu uvedomil, že mi chce pripomenúť rozvod. Spočiatku som si neuvedomoval, čo to bolo, ale zrazu sa mi tisli slzy do očí, začal som nahlas plakať, ako dieťa, úplne som vstúpil do stavu toho malého Olya, ktorý zistil, že otec odchádza, chcel som kričať, dupať si na nohy, vo všeobecnosti vyvolávať záchvaty zúrivosti, ako to dokážu deti, ale nikdy som si to nedovolil.
Bolo mi tak veľmi ľúto, a tak som chcel byť poľutovaný, objatý a objatý. Ale vtedy som to nedostal ani od svojej matky, ani od otca. Potom, už v detstve, som sa chcel zdať silný, až teraz som si uvedomil, že nechcem od ostatných zľutovanie. Až teraz som si uvedomil, ako hlboko vo mne táto trauma sedela a chránila ma pred sebou.
Potom prišla taká úľava, taký silný emocionálny náboj, toľko energie sa uvoľnilo. Sebaľútosť vystriedala radosť, ktorú som si, ako sa neskôr ukázalo, zakázal cítiť naplno, pretože sa nedalo radovať, keď bola moja mama zlá, a podporoval som ju, ako som vedel. Zrejme som si potom zakázal skutočne sa radovať, samozrejme, že to nebolo vždy a som v živote dosť optimistický človek, ale tento pocit obmedzenej radosti bol vždy prítomný.
