Psychológ je človek s neobvyklým osudom. Toto povolanie ťažko súvisí s ostatnými, ktorí sú mu blízki. Aj u takýchto ľudí je v popredí pomoc ľuďom - lekárom, učiteľom. Psychológ musí preniknúť do hĺbky osobnosti človeka, ak mu chce úprimne pomôcť, pochopiť najjemnejšie nuansy motivácie. Čo je ešte zvláštne na tomto povolaní?
Pozrime sa, či sa každý človek zaujíma o pôvod správania, skrytý a nie vždy si uvedomuje motiváciu človeka pre akékoľvek činy? Samozrejme, že nie. Tento záujem je veľmi konkrétny a nevyskytuje sa veľmi často. A to naznačuje, že nie každý človek môže a mal by byť psychológom. Zvyčajne sa tento záujem, nevyhnutný pre toto povolanie, prejavuje od detstva. Je ťažko možné ho umelo implantovať.
Má každý túžbu pomáhať druhým, zaujíma sa o to, aby sa život toho druhého zmenil k lepšiemu? Opäť nie. Každý má svoje vlastné ciele, svoje zameranie. Túžba pomôcť druhému človeku, ktorá je tak nevyhnutná pri výkone povolania psychológa, znamená odovzdanie sily a osobných zdrojov. Nie každý si to môže dovoliť.
Položme si otázku: objavuje sa túžba pomáhať druhým v dôsledku vlastného úsilia alebo sa objavuje v životnom procese prežívajúcom rôzne zážitky, ktoré sa u človeka vyskytujú? Na túto otázku nie je ľahké odpovedať. Vzhľad alebo neprítomnosť tejto túžby je ovplyvnená tak vonkajšími okolnosťami života, ako aj rodinnými tradíciami, vlastným hľadaním človeka, najbližším prostredím atď. Je však ťažko možné predstaviť si situáciu, že by si ho človek, ktorý nemá chuť pomáhať iným ľuďom, usilovne pestovať. Za čo? Stretli ste sa s takými ľuďmi? Urobí taký človek niečo, čo ho zaujme a splní už formované záujmy a túžby? Oveľa častejšie sa životná cesta človeka formuje pod vplyvom túžby pomáhať druhým a nakoniec vedie človeka k sfére činnosti, kde môže realizovať svoje ašpirácie.
Zatiaľ sa ukazuje, že profesia psychológa je skôr povolaním ako profesiou v jej tradičnom ponímaní - ako schopnosti kvalitatívne vykonávať určitý druh činnosti. Pozrime sa však, či je to skutočne tak.
Okrem takých potrebných osobných kvalít, ako je záujem o hĺbku ľudskej psychiky a túžba pomáhať iným ľuďom, je v profesii psychológa potrebné mať aj schopnosti a prostriedky na realizáciu týchto vlastností. V opačnom prípade získame záujem, láskavý, súcitný, ale úplne bezmocný, bezmocný a neschopný nič zmeniť. A samozrejme, keď pochopí celú hĺbku ľudského utrpenia, ale nie je schopný nič urobiť, taký špecialista pocíti jeho nedostatočnosť a zbytočnosť. Táto situácia môže viesť k emocionálnemu vyhoreniu a predstavuje veľké nebezpečenstvo pre osobu, ktorá si zvolila také povolanie.
A tu začína takáto kvalita ako profesionalita hrať úlohu práve v porozumení schopnosti jasne, efektívne a efektívne vykonávať svoje činnosti a poskytovať pomoc.
Na rozdiel od predchádzajúcich vlastností, ktoré zvažujeme, profesionalitu je možné pestovať iba vlastnou prácou. Prichádza so skúsenosťami, prostredníctvom školení, praktickej práce s ľuďmi, prekonávania samého seba. A práve tu je najdôležitejšie naše vedomé úsilie. Profesionalita sa formuje dlho, s neustálym úsilím a úsilím, ale od určitého okamihu sa ukazuje ako jeden z najcennejších nástrojov osobnosti psychológa.
Ukazuje sa teda, že psychológ pravdepodobne nie je povolaním ani povolaním, ale harmonickým spojením povolania a povolania súčasne. A aká bude táto zliatina, záleží iba na konkrétnej osobe.
