Otázky lekárskej etiky a deontológie sú v dnešnej dobe veľmi dôležité. Deontológia je odbor lekárskej vedy o vzťahoch zdravotníckeho personálu navzájom a s pacientmi.
Základné modely komunikácie s pacientom
Existuje niekoľko modelov komunikácie s pacientmi: paternalistická, interpretačná, deliberatívna a technologická. Prvý z nich možno nazvať otcovský. To znamená, že lekár ho po prijatí pacienta dôkladne vyšetrí a predpíše liečebný postup. Názory zdravotníckeho pracovníka a pacienta sa nemusia zhodovať, lekár ho však musí presvedčiť o správnosti svojho rozhodnutia.
Tento model predpokladá, že lekár má vždy pravdu. Pritom koná ako otec alebo opatrovník. Tento typ komunikácie nie je vždy relevantný, pretože sa ukazuje, že pacient je často vzdelanejší ako zamestnanec nemocnice.
Druhý typ komunikácie je informačný. S ním lekár prakticky nekomunikuje s pacientom, vykonáva diagnostické postupy, ale lekár je povinný poskytnúť všetky informácie o chorobe a možných metódach jej liečby. Pacient teda sám posúdi situáciu a svoj stav, zvolí vhodnú liečbu. Lekár musí urobiť všetko pre to, aby sa pacient rozhodol správne, bez toho, aby mu vnútil svoje vlastné. Interpretačný model je podobný.
Deliberatívny model predpokladá rovnocennú komunikáciu medzi lekárom a pacientom. Zdravotnícky pracovník vystupuje ako priateľ a poskytuje úplné informácie o chorobe a možných terapeutických metódach.
Ako komunikovať s pacientom
Komunikáciu medzi lekárom a chorými ľuďmi môžeme podmienečne rozdeliť na dva typy: terapeutickú a neterapeutickú.
V prvom prípade lekár zaobchádza s pacientom láskavo, je k nemu zdvorilý, poskytuje mu úplné informácie, odpovedá na všetky jeho otázky. Lekár je povinný človeka upokojiť, zmierniť jeho strach. Je známe, že rodina a priatelia môžu vytvoriť dobré prostredie. Lekár musí konať, akoby bol členom rodiny chorého.
Je tiež veľmi dôležité, aby bol človek presvedčený, že choroba je liečiteľná a všetko bude v poriadku. V priebehu liečby musí byť zdravotnícky pracovník opatrný.
Komunikácia môže byť verbálna aj neverbálna. V prípade, že verbálna komunikácia nie je možná z dôvodu hluchoty alebo slepoty pacienta, lekár s ním komunikuje písomne alebo prostredníctvom kariet. Veľký význam má aj telesný kontakt (dotyk).
Neterapeutická komunikácia neznamená všetko vyššie uvedené, ale napriek tomu dnes nie je v praxi zriedkavá. Takéto vzťahy môžu iba zhoršiť stav pacienta, spôsobiť mu stres alebo dokonca depresiu.
