Ľudia píšu básne o láske k životu, k ľuďom, k Bohu. Pre niekoho sa ukážu ako veľmi dobré, pre iného slabé, naivné. Je to pochopiteľné a prirodzené, pretože úroveň zručností medzi ľuďmi je odlišná. Existujú autori, ktorí si adresujú básne sami pre seba. Aky je dôvod? Na túto otázku nie je možné dať jednoznačnú odpoveď, pretože všetko závisí od človeka.
Inštrukcie
Krok 1
V dôsledku prudkej zmeny v hormonálnom pozadí adolescenti vnímajú všetko príliš prehnane, stávajú sa citlivými a zraniteľnými, sú v rozpore s rodičmi, príbuznými a učiteľmi. Zdá sa im, že dospelí im vôbec nerozumejú, sú ľahostajní k ich problémom. Ak sa k tomu pridá neopätovaná láska, študent môže upadnúť do ťažkej depresie a rozhodnúť sa, že v živote nie je šťastie, nikto ho nepotrebuje, nikto ho nemiluje a nerozumie mu. Aby dieťa uniklo týmto utláčajúcim myšlienkam, skladá si ľúbostné básne určené sebe samému. Takéto básne sú akýmsi „liekom“na vzniknutú depresiu. Takáto tvorivosť hovorí o nevôli voči vonkajšiemu svetu.
Krok 2
Môže nastať aj opačná situácia, napríklad vnímavý tínedžer je taký šťastný, keď dosiahol od milenca odplatu, že je zahltený emóciami, chce celému svetu povedať, že je milovaný. Dostávame teda riadky o sebaláske. V takýchto veršoch možno rozoznať poznámku radosti a šťastia.
Krok 3
V zrelejšom veku sa to dá vysvetliť inými dôvodmi. Napríklad človek z nejakého dôvodu nerozvíja vzťahy s príbuznými, priateľmi a kolegami, nemôže si nijako zariadiť osobný život. Považuje sa za arogantného, zatiaľ čo je jednoducho príliš ovplyvniteľný. Zdá sa, že autor pri tvorbe milostných básní uteká pred nepríjemnou realitou a všetkým ostatným vysvetľuje, že nie je vôbec arogantný, má veľa zásluh a má čo milovať.
Krok 4
Sú chvíle, keď autor vytvára básne o láske k sebe samému, je úprimne presvedčený o svojej neodolateľnosti, vysokých kvalitách, pôvabe. Považuje sa za vzor, štandard všetkých cností. Taký človek sa povyšuje. Toto je už kríženie medzi najsilnejším egoizmom (na hranici egocentrizmu) a duševnou poruchou.
