Čo vlastne človek vie o smrti? Alebo možno iba jeden postoj k nej je braný pre toto poznanie, pre pochopenie samotnej podstaty? Napokon, ak sa nad tým zamyslíte, o smrti sa vlastne nič nevie. Každý by rád dostal odpovede na tieto otázky, pretože aspoň raz v živote som nad tým premýšľal.
V mnohých svetových náboženstvách je postoj k smrti nejednoznačný. Dogmy sú založené na subjektívnych poznatkoch a každý si v ne uverí alebo nie. Pre niektorých môže byť budhistická pozícia najbližšia. Prečo nie? Súdiac podľa toho, ako súvisia so smrťou, by si niekto mohol myslieť, že nikdy neexistovala. Reinkarnácia je toho priamym dôkazom. Moderná veda to neuznáva, ale ani aktívne nepopiera. Toto umožňuje človeku slobodne si myslieť, že stále existuje racionálne prepojenie a znovuzrodenie človeka je veľmi skutočným zážitkom.
Pravoslávni kresťania sa vyzývajú, aby nehrešili, aby konali dobré skutky, a „tam“sa s nimi bude rátať alebo budú o to prísne požiadaní. Jednoduchými slovami, potom, čo ľudská škrupina prestane robiť pohyby, hovorí, dáva do seba jedlo a potom vylučuje produkty svojho rozkladu, nič sa nezmení. Keď sme žili tu, všetko sa stane niekde „tam“. Iba s jedným pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom - niekto bude mať rajský život, zatiaľ čo iní budú navždy zarmútení. No nikto nevie kde, ale stále musíte žiť?
Malá africká krajina Ghana. Už dlho existuje tradícia výroby originálnych rakiev. Toto posledné pozemské miesto odpočinku človeka odráža jeho záujmy. Pre tých, ktorí radi fajčia kubánsku cigaru, si teda vyrobia rakvu v podobe nej a fotograf sa vydá na cestu v rakve v podobe obľúbeného fotoaparátu. Samotný pohreb sa nesie v uvoľnenej atmosfére sprevádzanej veselými tancami pri hlasnej hudbe. Čo títo ľudia vedia? Prečo nesmútia? Je to jednoduché, ich postoj k zosnulému sa nezmenil, je pre nich živý. Nielenže tomu tradične neveria, ale aj to vedia.
Ostrov Bali v Indonézii. Ballyishské pohreby organizujú celú párty. Z ich pohľadu je život dočasný stav človeka a smrť mu dáva možnosť zvoliť si.
Na príklade postoja tibetských mníchov k poslednému dychu vzduchu ich susedov možno vidieť tiež nie smútok, ale naopak radosť. Jasne si uvedomujú, že sa blížil okamih skutočného užívania slobody, a z toho sa teší ich jasná myseľ.
Prečo potom teatrálne stenať a trhať rukami pri zmienke o smrti? Nebolo by lepšie prestať o tom uvažovať ako o celkom skutočnej akcii? Čo ak je to niečí super vtip, ktorý odsúdil jeho vydavateľa na večný homérsky smiech? A v tomto sa mu prihovára aj samotný muž. Je to zvláštne, ale pravovernosť náboženstiev vedie k paradoxu vedy. Čím hlasnejšia je fráza „Smrť je logickým koncom životného cyklu človeka“, tým viac odporu naráža a vedie k neuveriteľným paradoxom, ktoré sa ešte musia dokázať.
